spájkovanie
Spájkovanie alebo hovorovo letovanie je metóda metalurgického spájania kovových predmetov iným kovom - spájkou, ktorého teplota tavenia je nižšia, ako teplota tavenia spájaného materiálu. Spoj vzniká roztavením spájky do kvapalného stavu, pomocou adhézie – priľnavosti kovu a spájky a čiastočne aj vplyvom difúzie – prelínania častíc spájaného kovu a spájky. Spájkované spoje sa používajú predovšetkým v elektrotechnike, klampiarstve a strojárstve. Spájkovanie sa delí na:
- tvrdé spájkovanie
- mäkké spájkovanie
Základné spôsoby spájkovania
- Nánosové – roztavená spájka len zmáča spájané plochy
- Kapilárne – súčasti sú vhodne zaistené proti vzájomnému posunutiu a do medzery je vložená spájka (napr. vo forme zŕn), po vložení do pece sa spájka roztaví a dôjde k spojeniu
V elektrotechnike sa pri spájkovanie súčiastok v hromadnej výrobe používa spájkovanie vlnou. Pri tejto technológii osadené dosky plošných spojov (DPS) prechádzajú vlnou tekutej spájky hnanej čerpadlom. Dnes sa pre spájkovanie surface mount devices (SMD) súčiastok používa hlavne spájkovanie pretavením (reflow). Na DPS sa cez šablónu z tenkej bronzovej fólie nanesú bodky pastovitej spájky. Táto spájka má lepivú konzistenciu, takže vo fáze osadzovania funguje aj ako lepidlo a pridŕža súčiastky na doske. Pri prechode dosky cez taviacu pec sa spájka roztaví a vytvorí spájkované spoje.
Výhody spájkovania
- možnosť spájania rôznych materiálov aj ťažko taviteľných,
- spájané materiály sa nenatavujú, takže ich vlastnosti sa pôsobením tepla neporušia. (štruktúra, mechanické, elektrické, a magnetické vlastnosti).
- jednoduché zariadenie na výrobu, montáž a údržbu
Nevýhody spájkovania
- pomerne malá pevnosť spojov
- zložité tvary spojov a tým zvýšená prácnosť