Internet
Internet (z angl. interconnected networks – prepojené siete; hovorovo: net, sieť) je verejne dostupný celosvetový systém vzájomne prepojených počítačových sietí, ktoré prenášajú dáta pomocou prepínania paketových dát s použitím štandardizovaného Internetového Protokolu (IP) a mnohých ďalších protokolov. Pozostáva z tisícok menších komerčných, nekomerčných, akademických, súkromných, vládnych a vojenských počítačových sietí. Slúži ako prenosové médium pre rôzne informácie a služby ako napr. elektronická pošta, chat a najmä systém vzájomne prepojených hypertextových dokumentov (webstránok) a webových aplikácií nazývaných World Wide Web (WWW). Internet nemá jednotnú centralizovanú správu implementácii technológií ani zásad prístupu a používania. Každá sieť, ktorá je jeho súčasťou, si stanovuje svoje vlastné zásady. Spoločné definície dvoch hlavných pilierov internetu: priestoru internetového protokolu adries (IP adresa) a systému názvov domén (DNS) sú riadené Internetovou spoločnosťou pre prideľovanie názvov a čísiel (Internet Corporation for Assigned Names and Numbers - ICANN). Technická podpora a štandardizácia základných protokolov je v náplni činnosti Pracovnej skupiny pre internetové inžinierstvo (Internet Engineering Task Force - IETF).
Dnešný internet
Okrem komplexných fyzických spojení, ktoré tvoria štruktúru internetu, existuje internet aj vďaka multilaterálnym dohodám (napr. „peeringovým dohodám – dohoda o vzájomnej výmene internetovej premávky“) a technickým špecifikáciám alebo protokolom, ktoré určujú, akým spôsobom sa majú vymieňať dáta po sieti.
Na rozdiel od starších komunikačných systémov bol balík internetových protokolov zámerne navrhnutý agnosticky vzhľadom na fyzické médium, na ktorom je prevádzkovaný. Akákoľvek komunikačná sieť, pevná alebo bezdrôtová, ktorá je schopná prenášať obojsmerne digitálne údaje môže prenášať internetovú premávku. Preto je možné internetové pakety prenášať pevnými sieťami ako medený drôt, koaxiálny kábel a optický kábel aj bezdrôtové siete ako Wi-Fi. Všetky tieto siete zdieľajúce rovnakú sadu protokolov vyššej úrovne tvoria internet.
Internetové protokoly pochádzajú z diskusií v rámci Internet Engineering Task Force (IETF) a jej pracovných skupín, ktoré sú otvorené verejným príspevkom a ich revíziám. Tieto komisie produkujú dokumenty známe ako Request for comments (RFC). Niektoré RFC povyšuje Internet Architecture Board (IAB) na internetový štandard.
Medzi najpoužívanejšie internetové protokoly v balíku internetových protokolov patria IP, TCP, UDP, DNS, PPP, SLIP, ICMP, POP3, IMAP, SMTP, HTTP, HTTPS, SSH, Telnet, FTP, LDAP, SSL a TLS.
Služby, ktoré tieto protokoly využívajú sú e-mail, Usenet newsgroups, World Wide Web, Gopher, session access, WAIS, finger, IRC, MUDy a MUSHe. Najpoužívanejšie z nich sú e-mail a World Wide Web s mnohými ďalšími službami, ktoré sú na nich založené, ako mailing listy, blogy a podcasty. Internet umožňuje poskytovanie služieb v reálnom čase ako telefonovanie, internetové rádio a internetové (televízne) vysielanie, ktoré sú takto prístupné kdekoľvek na svete.
Niektoré iné populárne internetové služby nevznikli týmto spôsobom, ale boli pôvodne založené na proprietárnych systémoch. Medzi ne patria IRC, ICQ, AIM a Gnutella.
Bolo uskutočnených mnoho analýz internetu a jeho štruktúry. Bolo napríklad zistené, že routovacia IP štruktúra internetu a hypertextové linky World Wide Webu sú príkladmi bezškálových sietí.
Podobne ako sa poskytovatelia internetu pripájajú cez internet exchange pointy (napr. SIX – Slovak Internet eXchange) sa výskumné siete zvyknú pripájať do veľkých podsietí ako sú:
GEANT,
Internet2,
Little GLORIAD.
Tieto sú zasa postavené okolo relatívne malých sietí.
Aktuálne a potenciálne problémy
Internet priniesol okrem výhod aj niektoré problémy a negatíva. Niektoré z nich získali veľkú publicitu.
Patria medzi ne najmä:
- zneužívanie detí súvisiace s detskou pornografiou
- porušovanie autorských práv
- šírenie počítačových vírusov
- útoky na zabezpečenie počítačov
- zastaraná technológia
Cenzúra
V demokratických spoločnostiach dosiahol Internet nového významu ako politický nástroj. Prezidentská kampaň Howarda Deana v roku 2004 v Spojených štátoch sa stala známou prostredníctvom toho, ako dokázala zaistiť sponzorské príspevky cez Internet.
Niektoré vlády, napríklad na Kube, v Iráne, KĽDR, Mjanmarsku, Číne, prípadne Saudskej Arábii, obmedzujú, k čomu na Internete môžu ľudia v ich krajinách pristupovať. Ide najmä o obmedzenia prístupu k politickému a náboženskému obsahu. Tohoto dosahujú prostredníctvom filtrovania domén a obsahu, takže nie je jednoducho dostupný bez prepracovaných postupov.
V Nórsku, Dánsku, Fínsku[1] a Švédsku sa hlavní internetoví poskytovatelia dohodli na obmedzení stránok určených políciou. Napriek tomu, že zoznam zakázaných URL by mal obsahovať iba adresy známych stránok s detskou pornografiou, obsah zoznamu je utajený.
Množstvo krajín, vrátane Spojených štátov, síce právne označilo držanie alebo distribúciu určitých materiálov, ako napríklad detskej pornografie za ilegálnu, no nepoužívajú filtrovací softvér.
Existuje množstvo slobodného a komerčného softvéru, pomocou ktorého si môže užívateľ vybrať blokovanie nepríjemných stránok, samostatných počítačov alebo celých sietí, napríklad na obmedzenie prístupu detí k pornografii alebo k násilnému obsahu.
Prístup k internetu
Bežným spôsobom prístupu je vytáčané spojenie (tzv. dial-up cez klasickú pevnú telefónnu linku), ktorý je najpomalší. Ďalší je cez telefónnu ISDN linku, je asi dvakrát rýchlejší ale v dnešnej dobe je vytláčaný telefónnymi linkami DSL. Ďalšie spôsoby sú širokopásmový (broadband) prístup koaxiálnym káblom pomocou rozvodov káblovej televízie, alebo optickým káblom (tzv. FTTH) a prístup cez satelit. Existuje aj prístup na internet cez sieť elektrickej rozvodnej siete 220V, ktorý je vhodný pre bytové domy. Modemy s touto technológiou pracujú do vzdialenosti až 200 m (prenosová rýchlosť do 200 Mbps) a existujú tzv. premosťovacie články na prepojenie dvoch fáz, to znamená že môžete pripojiť aj suseda, ktorý býva vo vedľajšej bráne v bloku. Zatiaľ však je technológia vhodná len na rozvody vnútri bytového domu. Európska únia financuje výskumno – vývojový projekt na podporu tohto spôsobu prepojenia na internet PowerNet.
Verejné miesta, kde je možné používať internet sú internetové kaviarne a vo svete bežne aj knižnice. Prístupové body bývajú aj na verejných miestach – čakárňach letísk, v niektorých vlakoch, na námestiach väčších miest.
Wi-Fi poskytuje bezdrôtový prístup k počítačovým sieťam a teda sa dá použiť aj na prístup k samotnému internetu. Hotspoty, ktoré takýto prístup umožňujú sa vyskytujú na verejných miestach a je potrebné mať vlastné zariadenie s Wi-Fi kartou. Tieto služby môžu byť zadarmo pre každého, iba pre zákazníkov alebo spoplatnené. Hotspot nie je obmedzený uzavretým priestorom. Existujú celé campusy a parky, dokonca celé štvrte s prístupom.
V USA bol v roku 2004 schválený širokopásmový prístup s využitím silových vedení napriek ostrým protestom z komunity amatérskeho rádia. Problém modulácie nadzemného vysokonapäťového vedenia spočíva v tom, že celá linka sa správa ako obrovská anténa a úplne blokuje dlhovlnné rádiové frekvencie používané amatérmi, námorníkmi a inými.
Krajiny, kde je internet komoditou používanou väčšinou občanov sú Island, Švédsko, Austrália, Dánsko, Spojené štáty, Kanada, Spojené kráľovstvo, Holandsko, Japonsko, Kórejská republika a Nórsko. V poslednej dekáde 20. storočia rapídne vzrástol počet používateľov internetu, hoci sa tento vývoj po roku 2000 o niečo spomalil. Fáza rýchleho rastu v priemyselných krajinách končí s tým, že sa tieto technológie nasadzujú bežne, ale rast pokračuje v Afrike, latinskej Amerike, Karibiku, na strednom východe aj na Slovensku.
Prístup k internetu je nerovnomerne rozdelený medzi nízko a vysokorýchlostné pripojenie. ADSL a iné širokopásmové technológie sú vzácne alebo neexistujúce vo väčšine rozvojových krajín a aj vo vyspelých krajinách môžu ich penetráciu obmedziť vysoké náklady a priemerný výkon (väčšina krajín východnej Európy a Spojené štáty), zatiaľ, čo nízke ceny a vysoký výkon lákajú veľké množstvá zákazníkov (Škandinávia, Francúzsko). Aj v rámci jednej krajiny môžu existovať rozdiely medzi väčšími mestami (ktoré majú často viacerých poskytovateľov širokopásmového prístupu) a ostatnými oblasťami (kde často nie je širokopásmový prístup).
Šírenie dostupnosti internetu je spôsob, ako premostiť tzv. digitálnu bariéru (angl. digital divide).
