Podlahové kúrenie svojpomocne
Zaujala Vás myšlienka urobiť si podlahové kúrenie svojpomocne? V tomto článku nájdete všetky dôležité informácie, ako na to.
Príprava objektu
Pred samotným kladením podlahovej vykurovacej plochy treba objekt pripraviť tak, aby sa pri jeho dodatočných úpravách nepoškodila konštrukcia podlahy, aby napríklad nenastal požiar izolačnej vrstvy pri zváraní kovových častí, prípadne deformácia alebo iné mechanické či chemické poškodenie pri nesprávnej manipulácii počas montáže. To predpokladá dokončené omietkarské práce na všetkých konštrukciách susediacich s realizovanou podlahou, osadenie zárubne, dokončenie kotlového okruhu.
V objekte sa osadia rozdeľovače, zberače a ostatné zariaďovacie a ovládacie prvky systému tak, aby pri neskoršom zváraní na kovových častiach systému nenastal požiar izolačnej vrstvy. Je to prvý krok pri montáži podlahového kúrenia svojpomocne.
Príprava podlahy
Pred realizáciou podlahovej vykurovacej plochy sa z podkladovej plochy odstránia nedostatky, ktoré by mohli nepriaznivo ovplyvňovať jej kvalitu. Povrch nosnej vrstvy sa zarovná, očistí od nečistôt, hrboľov a mastných škvŕn. Ak vykurovacia podlaha hraničí s prírodným terénom, treba vložením hydroizolačnej vrstvy zabrániť prípadnému prenikaniu zemnej vlhkosti do jej konštrukcie. Na vytvorenie hydroizolácie sa používa fólia z PE alebo PVC. Kladie sa voľne na podkladový betón tak, aby súvisle pokryla celú plochu. Jednotlivé okraje fólie by sa mali navzájom prekrývať v šírke 20 až 30 mm a súčasne by sa mali vytiahnuť na okolité zvislé konštrukcie minimálne v hrúbke konštrukcie podlahovej vykurovacej plochy.
Kladenie obvodových izolačných pásov
Ďalší krok pri montáži podlahového kúrenia svojpomocne: po úprave podkladu sa začínajú klásť obvodové izolačné pásy. Tie sa kladú ako súvislý neprerušený pás do výšky konštrukcie podlahy. Po obvode položíme okrajový izolačný pás na výšku podlahových vrstiev, pričom dbáme na jeho celistvosť (aj po obvode stĺpov, prestupov cez podlahu, v prahoch dverí a pod). Ak je to potrebné, členíme podlahu do dilatačných celkov s maximálnou plochou 40m2. Dilatáciu vytvárame aj pomocou okrajových izolačných pásov. Pozdĺž architektonicky komplikovanejších konštrukčných častí, ako sú napríklad stĺpy, rohy, výklenky, odporúčame o neizolačné pásy pevne prichytiť klincami.
Kladenie tepelno-akustickej izolácie
Po vytvorení okrajových izolačných pásov sa na upravený povrch podkladového betónu kladie vrstva tepelnej a zvukovej izolácie. Hrúbku predpisuje na náklade výpočtu projektant podlahového vykurovania, väčšinou je to 4 až 6 cm. Tepelno-akustická izolácia môže byť v kusovom vyhotovení, prípadne ako tzv. rol-jet a falt-jet, čo umožňuje vytváranie systémových zvitkov.
Izolačné dosky sa kladú k sebe tak, aby po celej ploche vytvorili súvislú vrstvu. Kladú sa k sebe čo najtesnejšie, naj lepšie v dvoch vrstvách tak, aby škáry spodnej vrstvy boli prekryté pevnou časťou vrchnej vrstvy. Medzi sebou sa môžu vzájomne fixovať kovovými závlačkami.
Tepelná izolácia sa začína klásť od okrajov miestnosti k jej stredu, čo umožňuje fixovať okrajový izolačný pás jeho pritlačením k stene.
Izolačné dosky sa kladú na podklad voľne alebo ich možno lepiť. Pri druhej alternatíve musíme dať pozor na vhodne zvolený druh lepidla. Polystyrén nesmie prísť do styku s organickými rozpúšťadlami, aby nedošlo k degenerácii a následnej strate tepelnoizolačných vlastností. Na nosnú konštrukciu ich možno lepiť čistým asfaltom alebo vodnými disperznými lepidlami a tmelmi.
Kladenie hydroizolačnej fólie
Nemenej dôležitým krokom pri montáži podlahového kúrenia svojpomocne je kladenie hydroizolačnej fólie. Hydroizolačná fólia z PVC alebo PE sa kladie voľne na povrch izolačných dosiek. Okraje jednotlivých pásov sa prekrývajú minimálne 20 až 30 cm a po obvode miestnosti sú vytiahnuté nad okrajový izolačný pás, aby betónová zmes nezatiekla do škár. V súčasnosti sa často namiesto klasickej hydroizolačnej fólie uplatňuje viacúčelová a viacvrstvová fólia, ktorá okrem funkcie vlhkostnej bariéry plní aj úlohu tepelnej reflexie.
Ak výrobcovia používajú systémové tepelnoizolačné dosky, fólia odpadá, pretože je súčasťou dosky a predstavuje jej hornú vrstvu.
Zahraniční výrobcovia odporúčajú v prípadoch, keď podlahová vykurovacia plocha hraničí s vonkajším prostredím, klásť tepelnú izoláciu nad nosnú podlahu aj pod ňu. Tepelná izolácia na vonkajšej strane ochladzovanej konštrukcie spôsobuje kvalitnejšie zatepľovanie.
Prichytávanie rúrok
Ďalším krokom pri montáži podlahového kúrenia svojpomocne je prichytávanie rúrok. Rúrky podlahového vykurovania sa pripevňujú týmito spôsobmi:
• priväzovaním o sieť,
• prichytávaním plastovými príchytkami o sieť,
• prichytávaním plastovými príchytkami na koľajničky,
• fixovaním plastovými príchytkami do izolačnej dosky,
• vtláčaním rúrok do systémovej dosky,
• spájaním prostredníctvom roznášacích lamiel,
• prichytávaním na armovacie siete,
• spájaním do lamelových kaziet,
• ukladaním modulových klíma podláh.
Priväzovanie o sieť
Na pripravený tepelnoizolačný podklad sa na dištančné krúžky hrubé asi 5 mm, ktoré umožňujú zatekanie betónu pod rúrky, položí kari sieť v čo najľahšom vyhotovení (hrúbka drôtu 4 až 6 mm). Ako viazací materiál sa môže použiť drôt alebo PVC páska. Rozmery ôk volíme vzhľadom na rozstup rúrok udaných projektantom vykurovania, čím sa zjednoduší určovanie vzdialeností pri montáži a prichytávaní rúrok. Rošt na kladenie rúrok z rovných kari sietí môže byť s rozmermi ôk 100/100 mm, 150/150 mm alebo 200/200 mm s hrúbkou drôtu 2 až 5 mm. Nahradiť sa môžu i niektorými typmi káblových príchytiek. Jednotlivé kusy kari siete v rámci jedného vykurovacieho poľa sa spájajú viazacím oceľovým drôtom.
Fixovanie plastovými príchytkami na sieť
Analogicky ako v predchádzajúcom prípade po vytvorení kari siete sa rúrky už nepriväzujú, ale prichytávajú prostredníctvom radov plastových príchytiek fixovaných práve v uvedenej kari sieti. V tomto prípade sa jednak zjednodušuje celková montáž a urýchľujú práce, jednak nastáva lepší kontakt rúrky s betónovou mazaninou, následne aj lepší prenos tepla z rúrok do interiéru.
Fixovanie plastovými príchytkami na koľajničky
Lisované koľajničky z plastu sa jednoduchými spojkami upevnia na izolačnú vrstvu, takže tvoria bázu na prichytenie rúrok, ktoré sa uložia do vopred prelisovaných otvorov koľajničiek; ich modul rozstupu je daný výpočtom.
Fixovanie plastovými príchytkami do izolačnej dosky
Pri tomto spôsobe sa buď ručne, alebo špeciálnym vtláčacím zariadením prichytávajú rúrky do tepelno-akustickej izolačnej vrstvy tak, aby prišlo k perforácii hydroizolačnej prípadne tepelnoreflexnej fólie.
Vtláčanie rúrok do systémovej dosky
Rúrky sa vtláčajú do účelne tvarovanej systémovej dosky, ktorá môže byť rôzne formovaná a modulovaná prostredníctvom radov výstupkov vrátane hornej hydroizolačnej vrstvy, čo umožňuje zabezpečiť rôzne rozstupy rúrok, ako aj možné zmeny rozstupov (zahustenia) v okrajových zónach. Takto sa výrazne urýchľuje montážny proces, uľahčuje sa práca montážnikom a v konečnom dôsledku sa zlacňuje práca.
Spájanie roznášacími lamelami
V podstate takisto ide o uloženie rúrok do vopred pripravených systémových tepelno-akustických izolačných dosiek, ale s presne vytvarovanými kanálikmi, do ktorých sa vkladajú kovové roznášacie lamely. Takéto riešenie má nižšie nároky na hrúbku betónovej mazaniny, zabezpečuje lepšie rozloženie povrchových teplôt podlahy, je však prácnejšie.
Spájanie do lamelových kaziet
V tomto prípade sa vhodne dopĺňajú riešenie uplatňujúce roznášacie lamely ich tvarovaním do formy kaziet. Tento spôsob sa uplatňuje najmä pri pružných podlahách.
Prichytávanie rúrok na armovacie siete
V princípe ide o obdobný spôsob ako pri prichytávaní rúrok do kari siete, rozdiel je len v tom, že v tomto prípade sú vykurovacie podlahy vystavené zvýšenému zaťaženiu, takže v prvom rade sa musí zaistiť bezpečnosť rúrok pri prípadnom porušení celistvosti podlahovej konštrukcie v dôsledku nadmernej záťaže.
Ukladanie modulových klíma podláh
Toto riešenie predstavuje absolútne odlišný prístup. Vykurovacie rúrky nahrádzajú klíma podlahy, ktoré predstavujú integrované vykurovacie duté dosky; ich prepojením možno vytvoriť vykurovaciu podlahu.
Kladenie vykurovacích rúrok
Pri odvíjaní rúrok pri montáži podlahového kúrenia svojpomocne možno postupovať dvoma spôsobmi:
• Zväzok rúrok sa položí do stredu miestnosti a rúrka sa postupne odvíja a stáča do špirály s rozstupom 2 x 1. Pri vracaní rúrky späť treba otočiť celý zväzok o 180° tak, aby sa rúrka hladko odvíjala bez prekrúcania.
• Pri ukladaní môžeme postupovať aj opačne - od rozdeľovača do príslušnej miestnosti. V miestnosti postupujeme po obvode k jej stredu po špirále s dvojnásobným rozstupom 2 x 1. Po stredovom oblúku postupujeme späť po špirále k rozdeľovaču. Povolený uhol ohybu predpisuje výrobca rúrok a pre naše rúrky z polypropylénu je povolený oblúk 20 D, čo je 400 mm.
Po dovinutí na potrebnú dĺžku sa rúrka odreže ručnou pílkou. Rezy musia byť kolmé na os rúrky. Odrezané konce treba zbaviť ostrapkov montážnym nožom pri súčasnom zrezaní hrán pod uhlom 45° a vyhladiť.
Koniec rúrky sa spojí s tvarovkou buď zváraním, alebo montážnou spojkou, podľa druhu tvarovky. Rúrky podlahového vykurovania možno spájať pri montáži podlahového kúrenia svojpomocne:
• zváraním pomocou nákružku a špeciálneho zváracieho zariadenia,
• pomocou rýchlospojky z plastu,
• pomocou kovovej rýchlospojky.
Pred spojením rúrky s tvarovkou polyfúznym zvarom musia sa spájané časti zbaviť hrubých nečistôt a očistiť suchou handrou.
Pri montáži podlahového kúrenia svojpomocne sa spojka rozoberie a jednotlivé časti sa v predpísanom poradí nasunú na spájaný koniec. Koniec rúrky s nasadenými súčasťami sa zasunie do tela spojky alebo prechodky a upevní prevlečenou maticou. Tá sa dotiahne krútiacim momentom predpísaným výrobcom. Veľkosť krútiaceho momentu možno overiť zachytením ciachovacieho minciera na rameno rúrkových klieští a kontrolou veľkosti ťažnej sily na tomto mincieri.
Vykurovacie rúrky sa vo vykurovacom okruhu zabetónovanom v konštrukcii podlahy neodporúča nadpájať. Pri oknách, prípadne pri vonkajších stenách kladieme v páse 0,5 až 1,0 m rúrky hustejšie, a to v rozstupe 1/2 dĺžky.
V mieste ohybu treba rúrku nahriať, napríklad teplovzdušným agregátom na zváranie PVC, ohnúť a prichytiť. Po ohnutí a priviazaní na hriatej rúrky možno pokračovať v práci bez ochladzovania oblúka.
V miestach, kde hrozí mechanické poškodenie rúrok (napríklad prechod nad dilatačnou škárou alebo prechod von z konštrukcie podlahy), treba rúrky chrániť flexibilnou rúrkou alebo plsteným obalom.
Tvorba dilatačných škár
Na čo si treba dať pozor pri montáži podlahového kúrenia svojpomocne je tvorba dilatačných škár. Vzhľadom na deštruktívny vplyv pravidelne sa opakujúceho otepľovania a chladnutia podlahovej konštrukcie treba dbať na usporiadanie dilatačných škár v konštrukcii podlahovej vykurovacej plochy, a to podľa STN 73 2400 a STN 73 2001. Rozdeľovacie (dilatačné) škáry sa realizujú priebežne od tepelnej izolácie až po povrch vykurovacej podlahy. Pri ich návrhu treba zabrániť križovaniu škár s vykurovacími rúrkami. Ak túto podmienku nedokážeme zabezpečiť, treba rúrky chrániť obalom v mieste križovania tak, ako už bolo opísané.
Dilatačné škáry sa musia vyhotoviť tak, aby skutočne umožňovali rozpínanie podlahy. Šírka škáry má byť minimálne 8 až 10 mm. Všetky dilatačné škáry sa musia vyplniť vhodným stáloplastickým materiálom.
Dĺžka dilatačného celku nemá presiahnuť 8 m a pomer strán nemá byť väčší než 1 : 2. Návrh dilatačných škár podmieňuje aj geometrický tvar miestnosti. Plochy v tvare L, T alebo Z sa rozdeľujú na obdĺžnikové alebo štvorcové polia a dilatačné škáry sa zriaďujú aj v mieste prestupov vonkajších dverí.
Kladenie betónovej mazaniny
Po uložení rúrok treba pred ich zabetónovaním spraviť tlakovú skúšku, aby sa zistili prípadné zmeny. Pri tejto skúške sa sústava odvzdušní a napustí vodou. Vlastné betónovanie potom prebieha pri takto pripravenej sústave. Betónovanie je jednou zo záverečných fáz, ktoré je potrebné urobiť pri montáži podlahového kúrenia svojpomocne.
Hrúbka betónovej vrstvy je určená výpočtom podľa projektu. Betónová zmes sa dopravuje na miesto určenia čerpadlami alebo sa rozváža na fúrikoch, pričom pri výrobe, doprave a kontrole betónovej zmesi treba postupovať podľa STN 73 2400. Ak sa zmes dováža na fúrikoch, treba rúrky chrániť pred ich mechanickým poškodením, napríklad zakrytím drevenými doskami.
Pri roztieraní zmesi treba dbať na to, aby:
• okrajový izolačný pás zostal celistvý a neporušený,
• jemné a tekuté zložky nevtekali do tepelnoizolačnej vrstvy alebo dokonca pod ňu,
• rúrky sa počas betonáže neprehýbali alebo nevyplavovali a ich poloha zostala nezmenená,
• rúrky sa mechanicky nepoškodili alebo inak neznehodnotili.
Dôležitým detailom, na ktorý treba dávať pozor pri montáži podlahového kúrenia svojpomocne je, že počas tuhnutia a v začiatkoch tvrdnutia treba betón udržovať v normálnych teplotných a vlhkostných pomeroch (teplota v miestnosti nesmie klesnúť pod +5 °C). Tiež nesmie byť vystavený otrasom, nárazom a ďalším škodlivým účinkom, ako je nadmerné ochladenie a ohriatie, prípadne nadmerné vysychanie vplyvom prievanu.
Z týchto požiadaviek vyplýva potreba 7 dní udržovať betón minimálne vo vlhkom stave, a to buď ochranou proti nadmernému odparovaniu vody z betónovej zmesi, alebo jej vlhčením, prípadne kombináciou týchto opatrení.
Nadmernému odparovaniu zabráni prikrytie povrchu betónovej vrstvy fóliou alebo rohožkou. Možno použiť aj materiály určené na ošetrenie čerstvého betónu. Pri ukladaní podlahového vykurovacieho systému je nevyhnutné dbať na to, aby teplota pracovných priestorov neklesla pod 10 °C.
Voda na vlhčenie betónu musí zodpovedať STN 73 2028 a jej teplota by nemala byť oproti povrchovej teplote betónu vyššia o viac ako 10 °C. S vlhčením sa musí začať ihneď po tom, ako betón stvrdne natoľko, že nedochádza k jeho vyplavovaniu. Pri tomto postupe dbáme na to, aby teplota v miestnosti neklesla pod + 5 °C.
Pri funkčnej skúške možno podlahu vykurovať vtedy, ak betón dosiahne pevnosť ktorá zodpovedá jeho triede, najskôr však po 28 dňoch. Zvyšovanie teploty musí byť plynulé a rovnomerné. Prírastok teploty vykurovacej vody nemá byť viac než 5 °C na deň.
Kladenie nášľapnej vrstvy
Posledným krokom pri montáži podlahového kúrenia svojpomocne je kladení nášľapnej vrstvy. Po skončení betonáže zarovnaním a u hladením povrchu sa pripraví ukladanie nášľapnej vrstvy. Povrch betónu treba zvyčajne vyrovnať v hrúbke asi 15 až 25 mm podkladovým cementovým poterom z jemnozrnnej malty MC-100, podľa STN 72 2430.
Nášľapná vrstva sa podľa druhu materiálu pripevní týmito spôsobmi:
• kladením do vyrovnávacej cementovej vrstvy (dlaždice, kameň a pod.),
• kladením do vrstvy lepidla (PVC, parkety, koberce).
Zvyšovať teplotu podlahy možno postupne počas troch dní, až kým sa nedosiahne prevádzková teplota. Pri kladení podlahových krytín treba brať do úvahy aj ďalšie požiadavky uvedené v STN 06 0312.
Použitá literatúra:
Dušan Petráš, Miroslav Kotrbatý: Vykurovanie veľkopriestorových a halových objektov
